Bolesť.

Žila som si svoju rozprávku. Vydala som sa a čakala som svoje prvé dieťatko. Nevedela som sa dočkať, kedy budem držať v náručí svoje vlastné dieťa. Bála som sa toho okamihu, ale túžba po dieťati bola oveľa silnejšia ako strach z blížiaceho sa pôrodu. Dni sa vliekli pomaly, ale ten veľký deň prišiel. Bola som taká šťastná, že sa to nedá ani opísať. Najradšej by som zakričala na celý svet, že je zo mňa mamička. Všetko bolo úžasné až do chvíle, keď sa pre mňa všetko zrútilo. Prišla za mnou detská lekárka, ktorá mi bez ľútosti v hlase povedala, že dieťa sa narodilo s vrodenou srdcovou chybou a vôbec jej nedávajú šancu na život. Po týchto krutých slovách sa za ňou zatvorili dvere a ja som zostala sama v nemocničnej izbe. V hlave mi znela len ozvena krutých slov, že moje dievčatko nemá šancu na život. Nie, to nie je pravda, to musí byť určite nejaký omyl! Bránila som sa pripustiť, že by to mohla byť pravda. Žiaľ ukázalo sa, že slová doktorky sú pravdivé. Moje malé dievčatko okamžite previezli do kardiocentra v Bratislave. A čo ja? Po prepustení z nemocnice som odcestovala za mojím dievčatkom. Stále som dúfala, že to nie je také vážne až do chvíle, kým som sa neporozprávala s jej ošetrujúcim lekárom, ktorý mi vysvetlil do akej miery má malá poškodené srdce. Hoci to lekár nepovedal vedela som, že s takýmto poškodením nemá šancu na žvot. Zostala som pri nej až do chvíle, kým sa neskončil jej krátky deväťdňový život. Bolo hrozné pozerať sa ako umieera moje vlastné dieťa a ja som proti tomu úplne bezmocná. Najradšej by som si vytrhla vlastné srdce a dala je ho. Tak strašne som o ňu nechcela prísť. Vtedy som si uvedomila, aký krehký je ľudský život a ako často zbytočne márnime jeden deň za druhým. Nikdy nevieme, kedy sa pretrhne niť nášho života. A kto je to vlastne človek? Úplne obyčajná, krehká, tak ľahko zraniteľná bytosť...Človek, ktorý bol a zrazu ho niet. Život je krásny pokiaľ máme vieru v seba a kým máme prečo žiť. Moja viera je dávno v útrobách temnej jaskyne, kde pomaly zapadá prachom. Stratila som v živote to najcennejšie, čo žena môže mať. Myslela som si, že sa život zastaví, ale on plynie ďalej akoby sa nič nestalo. Prečo vonku prší alebo svieti slnko, keď ja som smutná? Prečo sa život nezastavil? Všetko je čierne, aj moje myšlienky sú čierne. Nič nie je tak ako v rozprávkach. Pohltila ma krutá realita. Stále čakám, že sa prebudím z toho sna. Za malým dievčatkom sa zavrela brána života. Spomienka v srdci ma pichá ako osteň ružového šípu. Dodnes som nedostala odpoveď na otázku prečo sa to muselo stať. Jedno však viem, že táto skúsenosť ma robí silnou. A veľký obdiv patrí všetkým ženám, ktoré majú v sebe bolesť a dokážu nájsť v sebe silu žiť.